(Diana Mórová)

Život Ivany Schwarzovej prešiel po rozvode s Jakubom Švehlom mnohými zmenami. Nasťahovala si k sebe Michala Bajzu, opustila prácu psychologičky, aby sa o pár mesiacov na svoje miesto vrátila a neúspechom sa skončilo jej ťaženie spolu s "kočenami" v eventovej agentúre. Najväčšie starosti jej však robí Michal, ktorý bol po tragickej smrti jeho bývalej manželky Zuzany na dne a už keď sa zo zlého stavu dostával, začal sa Ivane odcudzovať, keď si začal bočný vzťah s Betkou. Ich milostná aféra vyústila do spoločného dieťaťa, ktoré Michal Ivane zatĺkal, čo nahnevá ako ju tak Betku.

Ivana vstúpila do deja Paneláku ako zakomplexovaná psychologička, ktorá si svoje komplexy vybíjala najmä na svojom manželovi Jakubovi, ale zároveň aj na všetkých okolo. Nikto ju nemal rád a každý sa jej snažil vyhnúť. Je nekomunikatívna a jej ironické narážky nemajú v sebe ani štipku inteligencie.

Jej otec ako psychiater pomáhal mnohým populárnym osobnostiam. Jeho zámerom bolo dostať Ivanu na školu a postarať sa, aby ju dokončila. Na základnej a strednej škole patrila k výborným žiačkam. Bola jednotkárka, ale to len vďaka tomu, že rodičia nad ňou doma stáli dve hodiny a nepustili ju od stola, kým nebola naučená na ďalší deň do školy. Ivana nie je ani talentovaná, ani nemá dobrú hlavu na učenie. Všetko si musela odtrpieť a nabifľovať sa. Za dvojky dostávala doma bitku a v škole ju nemali radi  - tak ako všetkých bifľošov. Tým, že sa dve hodiny denne musela venovať učeniu a často mávala domáce väzenie, nemala žiadne kamarátky ani zo školy ani z ulice. Navyše jej rodičia veľmi zasahovali do súkromia a nemohla sa kamarátiť s tými, koho neodsúhlasili. A odsúhlasili len tých, ktorý boli sociálne na rovnakej alebo vyššej úrovni ako oni. Školu dokončila len vďaka tomu, že obaja jej rodičia boli vtedy miernymi kapacitami a svoju dcérenku na školu aj cez školu pretlačili. Nedá sa však povedať, že by Ivana nebola cieľavedomá. Po prvom neúspechu sa nevzdala a rozhodla sa vrhnúť všetku svoju energiu do práce. Lenže bez talentu to jednoducho nešlo. Nakoniec nastúpila ako detská psychologička v ústave  pre mladistvých delikventov – čo v kombinácii s jej nie príliš pozitívnym vzťahom voči deťom bolo priam „ideálne“ povolanie. Jednak pre chovancov a jednak pre ňu samotnú. Vďaka jej momentálnej práci a skôr vďaka svojim neodbytným kolegyniam je trochu zhovorčivejšia a dá sa povedať, že si prvý krát v živote našla kamarátky.